Prvé okamihy prekvapivo rýchlo vydaného nasledovníka minuloročnej, pomerne prchavej „sedmičky“ majú jasnú úlohu – absencia intra, instantný šok od prvej desatiny sekundy, hluková stena a frenetický Niklasov vokál chcú strhnúť pozornosť a tak trochu oblbnúť poslucháča, že všetko bude iné.

Bez irónie slušný pokus. Na prvé vypočutie pôsobivé. Keď však po činelmi citlivo vygradovanej minútke a pol ukážkového besu dostanete šancu nadýchnuť sa, zistíte, že práve tá je pozitívnemu momentu prekvapenia osudnou.

V podstate niet divu – ak niekto nazve nahrávku tak, ako v tomto prípade, asi má v úmysle pôsobiť inovatívne. Viac ako o výstižnú charakteristiku nového kotúča pôjde však zrejme o prvoplánovú snahu pritiahnuť pozornosť, ako keby sa na jej nedostatok v posledných rokoch Kvarforth vôbec mohol sťažovať.

Veľkohubý názov (samozrejme, presne podľa smelých predpokladov autora) sa totiž na samotnom obsahu novej štyridsaťminútovky nijako významne neodráža. Tá sa sústredí na to, čo jej predchodcovi šlo najlepšie. Navzdory útočným skresleným gitarám, zdarne navodzujúcim ilúziu toho, čo kedysi v podaní severských mizantropov bolo black metalom, úlohu šedej eminencie plnia znova akustické bloky.

A ak by sme vyslovene alibisticky potrebovali nájsť niečo, v čom je ôsmy album SHINING lepší ako ktorýkoľvek iný, zrejme by sme práve hypnotickosť a chytľavosť týchto úsekov v takých „Du, Mitt Konstverk“ alebo „Hail Darkness Hail“ neopomenuli.

Mínus, na ktorý tieto v kontexte diskografie sa čoraz nástojčivejšie presadzujúce spestrenia programu poukazujú, je ale pri detailnejšom pohľade zjavný – Niklasove kompozície kostnatejú. Vezmeme formičku, naplníme ju tak, ako to všetci čakajú, a pečieme 40 minút pri teplote 180 stupňov. Hotovo.

Vzorec „hobluj – výdych – hobluj“ sa stal železnou košeľou, čo pred pár rokmi pôsobilo sviežo, no momentálne to začína pomaly liezť krkom.

Zdá sa to byť nepodstatným detailom – SHINING stále vedia udržať pozornosť a „zabaviť“ –, pokiaľ máme na mysli príťažlivé zafarbenie riffov, precíznu hru na čineloch, sugestívnu melancholickú atmosféru stavajúcu na uveriteľných pocitoch vnútorného vyprázdnenia, či frontmanove vokálne eskapády kúsok za hranicou šialenstva, ktoré snáď nikdy nezovšednejú.

Švédi však akoby už prepadali pohodlnej možnosti podľa smerníc hudbu pásovo vyrábať, nie skutočne skladať ako v období najzásadnejších nahrávok, ktoré ich dostali do popredia. Tieto pocity na posledných dvoch doskách umocňujú aj občas kŕčovité sóla, ktoré Kvarforthovci zrejme vystrieľali na excelentnej „šestke“ temer bezo zvyšku.

Mimochodom, to, že sa nenápadne zvyšuje podiel angličtiny na úkor materinského jazyka, je tiež trošku škoda – švédčina SHINING svedčí neskutočne a vďaka svojej „hranatosti“ pôsobí príhodne roboticky, až odľudštene.

Kritiku na adresu „Redefining Darkness“ však posudzujte v rovine „akademických výhrad“. Nič z negatív, ktoré som spomenul, nezráža dosku takým spôsobom, aby človeka znechucovali a bránili vychutnať si tak či tak stále nadpriemerný kotúčik.

Kvarforth dokázal s odstupom jediného roka pozliepať dielo, ktoré by určite vzbudilo väčší ohlas, nebyť výnimočne veľkého počtu nahrávok bojujúcich tento rok o samotnú špicu. V silnej konkurencii mu súčasná fazóna stačí na to, aby s prehľadom dobehol v hlavnom poli, i keď s nemalou stratou na „bedňu“.